Vaaranam Aayiram (2008)

Aký... iný film. Nezapadá mi do žiadnej formulky, žánre sa tam striedajú dosť divoko a nečakane. Od pána Menona sa nič iné ani čakať nedalo. Robí iné filmy, či už romantické, alebo... nuž, takéto. Už po prvých 15 minútach, keď dohralo Mundhinam, som bola namotaná. Nie preto, že je Suriya veľmi pekný muž. On je hlavne dobrý herec. Nehovoriac o tom, že z neho len tak srší charizma. A hoci si pre konečnú fázu filmu vymakal postavu na nespoznanie, ukázali ho bez trička asi len minútu. Shabash!

Zahral si vo filme dve postavy - Krishnu a Surya. Otca i syna. Na začiatku Surya práve letí na záchrannú misiu, keď sa dozvie, že mu zomrel otec. Prijme sústrasť od vojakov, odvráti zrak na oblohu a začne spomínať.. na svoje detstvo, dospievanie, prvú lásku, svoje najtemnejšie obdobie a naposledy sa rozpráva so svojím otcom. Hoci vie, že ho už nikdy neuvidí, že mu už nikdy nebude vedieť za všetko poďakovať, robí to aspoň týmto spôsobom. A my sa dozvedáme, akou inšpiráciou a oporou bol Krishna pre svojho syna.

Nemôžem a ani nechcem toho napísať viac. Príbeh je naozaj rozsiahly a tóny sa v ňom menia mihnutím oka. Najprv som nevedela, čo si o tom všetkom myslieť. Mal niekoľko veľmi silných okamihov. Úžasné momentky, z ktorých mi je ešte stále do plaču. Mal jeden segment, ktorý mi vôbec nezapadal do deja. Ale mal hlavne Suryu, ktorý to celé suverénne zahral na jedničku. Či už 16-ročného mladíka, alebo zničeného muža, ktorý sa snaží nájsť zmysel života. Naschvál som si všímala rozdiely medzi otcom a synom. Mali odlišnú reč tela i intonáciu. Iné výrazy. Samozrejme je vidno, že je to jeden herec. Ale aj tak sa mu podarilo oboch odlíšiť.